Výmenný bannerový systém. V prípade, že u nás uvidíte nevhodnú reklamu, kontaktujte nás.
RECENZIE
Napísal/a: Roman Dornic Hodnotenie: z 5 hviezdičiek 21 July, 2010
?ahkos? filozofovania a rados? filozofova?
Pladoyer politickej filozofie Platóna a Augustína
Monografia Rastislava Puchalu Platón a Augustín: Teleológia a teológia moci, ktorá vychádza vo vydavate?stve Mornár a syn, je obranou a návratom autorov, ktorí na Slovensku zostali uchránení pred ?ahostajnos?ou ?i odsudzovaním len v najužšom kruhu historikov filozofie. Teológia na Slovensku prežívala bez toho, aby sa Augustínovi niekto osobitne venoval. Medzi slovenskými vydaniami napr. Božieho štátu (1948, 2005) leží 57 rokov a Platónovi, platonizmu ?i novoplatonizmu sa v dejinách filozofie na Slovensku vodilo len o trochu lepšie. Vo zväzku Patristika a scholastika Antológie z diel filozofov (Bratislava 1975), sa objavili tri ukážky z Augustínovho diela a v úvodnej štúdii I. Hrušovský na dvoch stranách svojou autoritou zaštítil Augustína ako filozofa. Jeho autorita sta?ila na ambivalentný, historickým determinizmom podmienený poh?ad. „Diferencovaným vnútorným životom .... ve?kou erudíciou a širokou rozh?adenos?ou prerástol Augustín úzke rámce hlásania viery, charakteristické pre vä?šinu cirkevných otcov“, napísal.
Puchala túto rezervovanos? vo svojej knižke so zázra?nou ?ahkos?ou odstránil. On Augustína ?i Platóna nemusí akosi povinne kritizova? za rozli?né systémové a iné nedostato?nosti, ke? môže pre Slovensko nanovo objavi? originalitu ich myslenia, danú už len tým, že sa formovalo v ?ase, ke? filozofia bola ešte mladá. Platón u neho nie je núteným obyvate?om v rezervácii zvanej idealistická filozofia, a ani Augustín nepatrí do jej osobitného traktu pre druhy ur?ené na vymretie, kde by ich bola rada videla vedecká filozofia.
Autor naplnil ambíciu na Slovensku pomerne ojedinelú – vlastný výklad. Dynamický a neza?ažený poh?ad na Platóna a Augustína je aj pre sú?asníka, zo všetkých strán nabádaného, aby sa díval najmä a predovšetkým do budúcnosti, fascinujúce ?ítanie. Sviežos? interpretácie je do istej miery podmienená i aktuálnos?ou výberu témy – Puchala sa sústre?uje na politické myslenie Platóna a Augustína, na vysvetlenie ponímania štátu, moci, legitimity jej uchopenia a vykonávania, spravodlivosti. Filozofia pritom bez toho, aby musela hodnoti? každý jednotlivý prípad ?i historickú udalos?, poskytuje už u Platóna odpovede na otázky o ?udskej duši, politickej utópii i kozmickej univerzalite, teda, povedané sú?asným jazykom, o ?loveku, budúcnosti a globálnom svete. Ibaže dnes uvažovanie o spolo?nosti dáva ove?a viac odpovedí takpovediac technického charakteru, aspektov fungovania systému ako systémovej filozofickej reflexie. Aj preto je cenné, že Puchala vysvet?uje Platóna Platónom, a nie ekonomickým kontextom, ?i v spätnom zrkadle dvojtisícro?ných politických dejín. A Augustína vysvet?uje ako Platónom ovplyvneného myslite?a, nie v náboženstve uzavretého a pre cirkev pracujúceho apologétu, teológa zápasiaceho s „úzkymi rámcami viery“. Navyše ke? v Augustínovej dobe, ako Puchala upozor?uje, nijaká pevná hranica medzi teológiou a filozofiou ešte nejestvovala. Oboch myslite?ov nediskvalifikuje ani poukazovaním na vnútorné rozpory, ve? chcie? od filozofie definitívne bezrozporné pravdy by znamenalo zastavi? jej vývoj. A elixír jedinej, definitívnej, ba dokonca záväznej pravdy destilovali z filozofie obvykle ideológie.
Autor sleduje peripetie transcendentnej dimenzie platónskeho filozofovania u Augustína. Nejde mu pritom o to vylú?i? ho z filozofie stanovením podielu teologického a filozofického, ale interpretova? ho, povedané s Bondym, v kres?anskom teoretickom myslení. Historickému vývoju v ?ase, ke? sa kres?anstvo dostalo do styku s rímskym a ceze? gréckym myslením, iste viac zodpovedalo interpretova? rozum a vieru v koexistencii ako v opozícii. Napokon aj teológia v?a?í sa svoj vznik rozumu, ktorý pojmovo suverénne zvládal transcendentálny rozmer pri h?adaní pravdy. V antike objavená myšlienka pevného bodu, ktorý dokáže pohnú? svetom, ukazuje v Platónovi i Augustínovi, aký úžasný rozlet dáva aj mysleniu zdôvodnený „pevný bod“ – télos ?i Boh.
Svojím ?ítaním Augustína odstránil Puchala punc údajnej útrpnej nedostato?nosti, ak nie obmedzenosti, do ktorej filozofické myslenie akosi zákonite upadlo medzi antikou a renesanciou. Dnes, ke? už vieme, že historický vývoj nie je ideologicky a revolu?nými zlomami navodzovaný nový, stále nedokonalý stav z h?adiska utopickej dokonalosti spolo?nosti a ?loveka, ktorému zodpovedá aj úrove? filozofického myslenia, nemôžeme nesúhlasi? s názorom, že „bez kres?anstva by grécko-rímske dedi?stvo v našich d?och už nebolo živé, na druhej strane však ani kres?anstvo by sa bez tohto dedi?stva nestalo dušou našej kultúry ... k obrode samotného kres?anstva patrí i nové prijatie antiky a židovstva, pretože korene európskej kultúry sú nerozlu?ite?né...“. Je to paradoxne myšlienka, s ktorou ako novodobí Európania súhlasíme rovnako, ke? hovoríme o svojich kore?och i ke? projektujeme Ústavu pre Európu. V nevyhnutnom dialógu civilizácií táto myšlienka argumenta?nú úlohu zrejme ešte zohrá.
Autor je vedený nadšením pre Platónovu „snahu nájs? pojmové vyjadrenie pre inšpirujúcu silu, pôsobiacu v duši ?loveka, ktorá ho núti prekra?ova? obmedzenia premenlivej zmyslovosti“ a „upriami? duševný zrak za hranice zmyslových obmedzení“ do sveta ideí. Spolu s Platónom nasto?uje základnú otázku hodnoty pravdy, hodnoty poznania, ke? je ?lovek mierou všetkých vecí a ke? sa opiera o transcendentné záruky. A tá dobrá správa je, že aj v stále rýchlejšie sa meniacom svete zostáva ?udská podstata nezmenená. ?o ako tvrdo a nástoj?ivo zasahujú zmeny svet, v ktorom ?lovek žije, patria k svetu empirickému a po zásluhe premenlivému, a tak sa ?lovek môže znova a znova vydáva? na cestu poznania i do ríše ideí. Augustín je len jedným z mí?nikov na tejto ceste, ktorú európske myslenie absolvovalo od Platóna po Hegla, jeho žiakov i kritikov 20.storo?ia. A tak Augustínovo h?adanie pravdy nie je ani z h?adiska úlohy rozumu menej hodnotné ako platónske, viera je vystavená neustálej pojmovej reflexii. Takýto poh?ad však chce v každom prípade odvahu interpreta, lebo by? stúpencom wittgensteinovského názoru, že pravda môže by? rôzna, je všeobecne prijate?nejšie, ako odvoláva? sa na cirkevných otcov a zastáva? spojitos? dvoch právd.
Spolu s Popperom autor jasne identifikuje dôsledky aplikovania Platónovho uvažovania o ideách na spolo?nos?, výkon moci a fungovanie štátu. Platónova Ústava, Politikos i ?alšie dialógy, prakticky vä?šina úvah o spolo?nosti až do vzniku Zákonov, ukrývajú v sebe všetky spolo?nosti, ktoré sa riadili utópiou dokonalého celku, dokonalého ?loveka, sú?asné vedené úmyslom jeho nemennosti a trvalosti, všetkých vládcov, ktorí stoja mimo systému, a uvádzajú ho do chodu na základe princípu rozumnosti a spravodlivosti a v záujme garantovania budúceho spolo?ného dobra rátajú aj so stratami. Ve? kto z tých, ktorí sa dotkli tohto poznania a sú?asne mali možnos? uchopi? moc, by odolal jej vykonávaniu, ke? sa raz vymanil z temnôt jaskyne? Ako hovorí Popper „Platón sa mohol pýši?, že medzi jeho bývalými žiakmi a spolo?níkmi sa našlo prinajmenej devä? tyranov ... to vrhá svetlo na ur?ité ?ažkosti s výberom mužov, ktorým má by? zverená absolútna moc. Je náro?né nájs? muža, ktorého charakter nebude mocou skazený“. To len potvrdzuje, že akáko?vek vznešená je ríša ideí, akáko?vek atraktívna je racionalistická konštrukcia zameraná ponad jednotliviny, a sú?asne prekonávajúca nedostatky zmyslového sveta, taká nebezpe?ná je realizácia, pri ktorej sa práve na rozdiel medzi jestvujúcim a ideálnym predobrazom ?i cie?om zabúda. A utópia, želaná dcéra osvieteného intelektu, sa projektuje namiesto reality. Falzifikácia týchto platónsky inšpirovaných predstáv sa neuskuto?nila len popperovsky, ale idey ako nový teda lepší poriadok, nový teda lepší ?lovek i sociálne inžinierstvo boli vyvrátené tým, ako likvida?ne pôsobili na objekt svojho zámeru. V neposlednom rade ich diskvalifikovala aj už Platónom definovaná nadradenos? skuto?ných štátnikov nad zákonom, ktorá spo?íva v tom, že „kladú silu svojho umenia vládnu? nad všetky zákony.“ A napokon, tá najnebezpe?nejšia zo všetkých ambícií „pod?a možnosti urobi? ?udí z horších lepšími ?u?mi,“ ktorá vo svojom nároku prekonáva aj kompetencie samotného Boha. Tým je vládcovi dovolené všetko, lebo všetko je legitimizované kone?ným cie?om. Navyše vládca stojí nad zákonom, lebo „najlepšie je, ke? nie zákony sú silné, ale muž, ktorý vykonáva krá?ovské umenie s rozumom.“
Napriek tomu projektovanie usporiadania spolo?nosti a atraktívnos? návrhov na usporiadanie spolo?nosti sú ve?nou témou a nenechajú sa znechuti? žiadnou skúsenos?ou ?udstva, nech by bola akoko?vek bolestná. To Augustín mohol len tuši?, ale v každom prípade sa vyhol ilúzii o možnosti uskuto?ni? ideálny štát na zemi. To dokazuje, že aj náboženská viera je dobrý prostriedok ako nepod?ahnú? ópiu utópie. V dejinách myšlienkových konštrukcií štátu a moci preto nemožno neoceni? Augustínov po?in. Kvalitu jeho úvah o Štáte božom možno s úspechom pomeriava? s manichejským dualizmom. Prirodzene, nesú sa v teologickom duchu, ale ani filozofickú originalitu im v syntéze platónskeho a biblického upiera? nemožno. Augustín vychádzajúc práve z teológie, z viery a z faktu existencie cirkvi dokázal po troch storo?iach kres?anského uvažovania „s?a? zo štátu a jeho inštitúcií bi?ag ?ohosi zlého, nepriate?ského, ?o sa má apriórne odmieta?“, a to filozoficky – v záujme nie?o vznešeného, platónsky dokonalého alebo z h?adiska cirkvi – z h?adiska kres?ansky božieho. A navyše, štát chápe ako štát ?udí, živých, reálnych, dobrých i zlých, všetkých. A každý z nich má svoju hodnotu, ktorú môže ešte zúro?i? participáciou na ordo amoris, ktorým sa upravujú vz?ahy ?loveka k Bohu, k blížnym, k svetu.
Po „smrti Boha“, ke? politické a sociálne myslenie nie je pomeriavané základným kritériom - v akom vz?ahu je ?lovek, vrátane vládcov, k Bohu a k jeho príkazom, je ?lovek trvalo vystavený pokusom o stanovenie nových a nových, teda zlyhávajúcich pravidiel. Pretože potrebuje limitova? svojvô?u a napokon aj bezbreho chápanú slobodu a rastúci po?et diferencovaných záujmov v záujme poriadku celku. A práve preto, že nežijeme vo svete, ktorý spája jediná ?i zjednocujúca myšlienka, oplatí sa ob?as vráti? z Babylonu do Jeruzalema, a pozrie? sa v ?om rozdiel medzi nimi vlastne spo?íva. Puchalova knižka je pritom priate?ským sprievodcom. Je nielen zhmotnením lásky k múdrosti, ale ?írou rados?ou z poznania, ve? ako hovorí „filozofia je krásna slobodou, ktorú ponúka ?udskému umu“.
PhDr. Marianna Oravcová
Napísal/a: Roman Dornic Hodnotenie: z 5 hviezdičiek 21 July, 2010
Tato recenzia na knihu bola uverejnena v casopise Dimenzie:
?ahkos? filozofovania a rados? filozofova?
Pladoyer politickej filozofie Platóna a Augustína
Monografia Rastislava Puchalu Platón a Augustín: Teleológia a teológia moci, ktorá vychádza vo vydavate?stve Mornár a syn, je obranou a návratom autorov, ktorí na Slovensku zostali uchránení pred ?ahostajnos?ou ?i odsudzovaním len v najužšom kruhu historikov filozofie. Teológia na Slovensku prežívala bez toho, aby sa Augustínovi niekto osobitne venoval. Medzi slovenskými vydaniami napr. Božieho štátu (1948, 2005) leží 57 rokov a Platónovi, platonizmu ?i novoplatonizmu sa v dejinách filozofie na Slovensku vodilo len o trochu lepšie. Vo zväzku Patristika a scholastika Antológie z diel filozofov (Bratislava 1975), sa objavili tri ukážky z Augustínovho diela a v úvodnej štúdii I. Hrušovský na dvoch stranách svojou autoritou zaštítil Augustína ako filozofa. Jeho autorita sta?ila na ambivalentný, historickým determinizmom podmienený poh?ad. „Diferencovaným vnútorným životom .... ve?kou erudíciou a širokou rozh?adenos?ou prerástol Augustín úzke rámce hlásania viery, charakteristické pre vä?šinu cirkevných otcov“, napísal.
Puchala túto rezervovanos? vo svojej knižke so zázra?nou ?ahkos?ou odstránil. On Augustína ?i Platóna nemusí akosi povinne kritizova? za rozli?né systémové a iné nedostato?nosti, ke? môže pre Slovensko nanovo objavi? originalitu ich myslenia, danú už len tým, že sa formovalo v ?ase, ke? filozofia bola ešte mladá. Platón u neho nie je núteným obyvate?om v rezervácii zvanej idealistická filozofia, a ani Augustín nepatrí do jej osobitného traktu pre druhy ur?ené na vymretie, kde by ich bola rada videla vedecká filozofia.
Autor naplnil ambíciu na Slovensku pomerne ojedinelú – vlastný výklad. Dynamický a neza?ažený poh?ad na Platóna a Augustína je aj pre sú?asníka, zo všetkých strán nabádaného, aby sa díval najmä a predovšetkým do budúcnosti, fascinujúce ?ítanie. Sviežos? interpretácie je do istej miery podmienená i aktuálnos?ou výberu témy – Puchala sa sústre?uje na politické myslenie Platóna a Augustína, na vysvetlenie ponímania štátu, moci, legitimity jej uchopenia a vykonávania, spravodlivosti. Filozofia pritom bez toho, aby musela hodnoti? každý jednotlivý prípad ?i historickú udalos?, poskytuje už u Platóna odpovede na otázky o ?udskej duši, politickej utópii i kozmickej univerzalite, teda, povedané sú?asným jazykom, o ?loveku, budúcnosti a globálnom svete. Ibaže dnes uvažovanie o spolo?nosti dáva ove?a viac odpovedí takpovediac technického charakteru, aspektov fungovania systému ako systémovej filozofickej reflexie. Aj preto je cenné, že Puchala vysvet?uje Platóna Platónom, a nie ekonomickým kontextom, ?i v spätnom zrkadle dvojtisícro?ných politických dejín. A Augustína vysvet?uje ako Platónom ovplyvneného myslite?a, nie v náboženstve uzavretého a pre cirkev pracujúceho apologétu, teológa zápasiaceho s „úzkymi rámcami viery“. Navyše ke? v Augustínovej dobe, ako Puchala upozor?uje, nijaká pevná hranica medzi teológiou a filozofiou ešte nejestvovala. Oboch myslite?ov nediskvalifikuje ani poukazovaním na vnútorné rozpory, ve? chcie? od filozofie definitívne bezrozporné pravdy by znamenalo zastavi? jej vývoj. A elixír jedinej, definitívnej, ba dokonca záväznej pravdy destilovali z filozofie obvykle ideológie.
Autor sleduje peripetie transcendentnej dimenzie platónskeho filozofovania u Augustína. Nejde mu pritom o to vylú?i? ho z filozofie stanovením podielu teologického a filozofického, ale interpretova? ho, povedané s Bondym, v kres?anskom teoretickom myslení. Historickému vývoju v ?ase, ke? sa kres?anstvo dostalo do styku s rímskym a ceze? gréckym myslením, iste viac zodpovedalo interpretova? rozum a vieru v koexistencii ako v opozícii. Napokon aj teológia v?a?í sa svoj vznik rozumu, ktorý pojmovo suverénne zvládal transcendentálny rozmer pri h?adaní pravdy. V antike objavená myšlienka pevného bodu, ktorý dokáže pohnú? svetom, ukazuje v Platónovi i Augustínovi, aký úžasný rozlet dáva aj mysleniu zdôvodnený „pevný bod“ – télos ?i Boh.
Svojím ?ítaním Augustína odstránil Puchala punc údajnej útrpnej nedostato?nosti, ak nie obmedzenosti, do ktorej filozofické myslenie akosi zákonite upadlo medzi antikou a renesanciou. Dnes, ke? už vieme, že historický vývoj nie je ideologicky a revolu?nými zlomami navodzovaný nový, stále nedokonalý stav z h?adiska utopickej dokonalosti spolo?nosti a ?loveka, ktorému zodpovedá aj úrove? filozofického myslenia, nemôžeme nesúhlasi? s názorom, že „bez kres?anstva by grécko-rímske dedi?stvo v našich d?och už nebolo živé, na druhej strane však ani kres?anstvo by sa bez tohto dedi?stva nestalo dušou našej kultúry ... k obrode samotného kres?anstva patrí i nové prijatie antiky a židovstva, pretože korene európskej kultúry sú nerozlu?ite?né...“. Je to paradoxne myšlienka, s ktorou ako novodobí Európania súhlasíme rovnako, ke? hovoríme o svojich kore?och i ke? projektujeme Ústavu pre Európu. V nevyhnutnom dialógu civilizácií táto myšlienka argumenta?nú úlohu zrejme ešte zohrá.
Autor je vedený nadšením pre Platónovu „snahu nájs? pojmové vyjadrenie pre inšpirujúcu silu, pôsobiacu v duši ?loveka, ktorá ho núti prekra?ova? obmedzenia premenlivej zmyslovosti“ a „upriami? duševný zrak za hranice zmyslových obmedzení“ do sveta ideí. Spolu s Platónom nasto?uje základnú otázku hodnoty pravdy, hodnoty poznania, ke? je ?lovek mierou všetkých vecí a ke? sa opiera o transcendentné záruky. A tá dobrá správa je, že aj v stále rýchlejšie sa meniacom svete zostáva ?udská podstata nezmenená. ?o ako tvrdo a nástoj?ivo zasahujú zmeny svet, v ktorom ?lovek žije, patria k svetu empirickému a po zásluhe premenlivému, a tak sa ?lovek môže znova a znova vydáva? na cestu poznania i do ríše ideí. Augustín je len jedným z mí?nikov na tejto ceste, ktorú európske myslenie absolvovalo od Platóna po Hegla, jeho žiakov i kritikov 20.storo?ia. A tak Augustínovo h?adanie pravdy nie je ani z h?adiska úlohy rozumu menej hodnotné ako platónske, viera je vystavená neustálej pojmovej reflexii. Takýto poh?ad však chce v každom prípade odvahu interpreta, lebo by? stúpencom wittgensteinovského názoru, že pravda môže by? rôzna, je všeobecne prijate?nejšie, ako odvoláva? sa na cirkevných otcov a zastáva? spojitos? dvoch právd.
Spolu s Popperom autor jasne identifikuje dôsledky aplikovania Platónovho uvažovania o ideách na spolo?nos?, výkon moci a fungovanie štátu. Platónova Ústava, Politikos i ?alšie dialógy, prakticky vä?šina úvah o spolo?nosti až do vzniku Zákonov, ukrývajú v sebe všetky spolo?nosti, ktoré sa riadili utópiou dokonalého celku, dokonalého ?loveka, sú?asné vedené úmyslom jeho nemennosti a trvalosti, všetkých vládcov, ktorí stoja mimo systému, a uvádzajú ho do chodu na základe princípu rozumnosti a spravodlivosti a v záujme garantovania budúceho spolo?ného dobra rátajú aj so stratami. Ve? kto z tých, ktorí sa dotkli tohto poznania a sú?asne mali možnos? uchopi? moc, by odolal jej vykonávaniu, ke? sa raz vymanil z temnôt jaskyne? Ako hovorí Popper „Platón sa mohol pýši?, že medzi jeho bývalými žiakmi a spolo?níkmi sa našlo prinajmenej devä? tyranov ... to vrhá svetlo na ur?ité ?ažkosti s výberom mužov, ktorým má by? zverená absolútna moc. Je náro?né nájs? muža, ktorého charakter nebude mocou skazený“. To len potvrdzuje, že akáko?vek vznešená je ríša ideí, akáko?vek atraktívna je racionalistická konštrukcia zameraná ponad jednotliviny, a sú?asne prekonávajúca nedostatky zmyslového sveta, taká nebezpe?ná je realizácia, pri ktorej sa práve na rozdiel medzi jestvujúcim a ideálnym predobrazom ?i cie?om zabúda. A utópia, želaná dcéra osvieteného intelektu, sa projektuje namiesto reality. Falzifikácia týchto platónsky inšpirovaných predstáv sa neuskuto?nila len popperovsky, ale idey ako nový teda lepší poriadok, nový teda lepší ?lovek i sociálne inžinierstvo boli vyvrátené tým, ako likvida?ne pôsobili na objekt svojho zámeru. V neposlednom rade ich diskvalifikovala aj už Platónom definovaná nadradenos? skuto?ných štátnikov nad zákonom, ktorá spo?íva v tom, že „kladú silu svojho umenia vládnu? nad všetky zákony.“ A napokon, tá najnebezpe?nejšia zo všetkých ambícií „pod?a možnosti urobi? ?udí z horších lepšími ?u?mi,“ ktorá vo svojom nároku prekonáva aj kompetencie samotného Boha. Tým je vládcovi dovolené všetko, lebo všetko je legitimizované kone?ným cie?om. Navyše vládca stojí nad zákonom, lebo „najlepšie je, ke? nie zákony sú silné, ale muž, ktorý vykonáva krá?ovské umenie s rozumom.“
Napriek tomu projektovanie usporiadania spolo?nosti a atraktívnos? návrhov na usporiadanie spolo?nosti sú ve?nou témou a nenechajú sa znechuti? žiadnou skúsenos?ou ?udstva, nech by bola akoko?vek bolestná. To Augustín mohol len tuši?, ale v každom prípade sa vyhol ilúzii o možnosti uskuto?ni? ideálny štát na zemi. To dokazuje, že aj náboženská viera je dobrý prostriedok ako nepod?ahnú? ópiu utópie. V dejinách myšlienkových konštrukcií štátu a moci preto nemožno neoceni? Augustínov po?in. Kvalitu jeho úvah o Štáte božom možno s úspechom pomeriava? s manichejským dualizmom. Prirodzene, nesú sa v teologickom duchu, ale ani filozofickú originalitu im v syntéze platónskeho a biblického upiera? nemožno. Augustín vychádzajúc práve z teológie, z viery a z faktu existencie cirkvi dokázal po troch storo?iach kres?anského uvažovania „s?a? zo štátu a jeho inštitúcií bi?ag ?ohosi zlého, nepriate?ského, ?o sa má apriórne odmieta?“, a to filozoficky – v záujme nie?o vznešeného, platónsky dokonalého alebo z h?adiska cirkvi – z h?adiska kres?ansky božieho. A navyše, štát chápe ako štát ?udí, živých, reálnych, dobrých i zlých, všetkých. A každý z nich má svoju hodnotu, ktorú môže ešte zúro?i? participáciou na ordo amoris, ktorým sa upravujú vz?ahy ?loveka k Bohu, k blížnym, k svetu.
Po „smrti Boha“, ke? politické a sociálne myslenie nie je pomeriavané základným kritériom - v akom vz?ahu je ?lovek, vrátane vládcov, k Bohu a k jeho príkazom, je ?lovek trvalo vystavený pokusom o stanovenie nových a nových, teda zlyhávajúcich pravidiel. Pretože potrebuje limitova? svojvô?u a napokon aj bezbreho chápanú slobodu a rastúci po?et diferencovaných záujmov v záujme poriadku celku. A práve preto, že nežijeme vo svete, ktorý spája jediná ?i zjednocujúca myšlienka, oplatí sa ob?as vráti? z Babylonu do Jeruzalema, a pozrie? sa v ?om rozdiel medzi nimi vlastne spo?íva. Puchalova knižka je pritom priate?ským sprievodcom. Je nielen zhmotnením lásky k múdrosti, ale ?írou rados?ou z poznania, ve? ako hovorí „filozofia je krásna slobodou, ktorú ponúka ?udskému umu“.
PhDr. Marianna Oravcová
Zobrazujem 1 až 2 (z 2 komentárov)
Stránky: 1
Odporúčame
Vaše konto
Výmenný bannerový systém. V prípade, že u nás uvidíte nevhodnú reklamu, kontaktujte nás.
Oddelenia
Odporúčame
