Pšššššššššššššššššššššššš... Práve v momente, ke? mladý muž vyslovil skuto?né meno pána Knightleyho mi do uší zahu?al kávovar na espresso. Mala som sto chutí rozmliaždi? kávovar ako aj ?loveka, ktorý ho obsluhoval. Teda seba.

-- ?o si dáš? Ako oby?ajne? Zakri?al.

-- Hej, v?aka, odpovedal s úsmevom pán Knightley.

Nebola som si istá ?i poh?ad na neho prežijem. Prvýkrát som ho videla takto sa usmieva?. Jeho úsmev bol na odpadnutie. On bol tiež na odpadnutie. Vlastne, všetko bolo na odpadnutie. Tak ako vtedy, ke? som ho po prvý raz zbadala pred jeho domom v šortkách a v modrej kockovanej košeli, v jednej ruke hokejku, v druhej gitaru, ani dnes som nedokázala odtrhnú? z neho zrak. Jednu vec som však vedela na stopro. Dve krátke vety: „?o si dáš?“ a „Ako oby?ajne?“ mi obnovili nádej nového stretnutia zo?i vo?i. A to možno už zakrátko.

Pre sedemnás?ro?nú Emmu sa v poslednej dobe všetko komplikuje. A to aj v?aka mladému susedovi, ktorého napriek jej hlbokozakorenenému strachu z opustenia nedokáže dosta? z mysle... Jej otec sa predsa vykaš?al na rodinu bez mihnutia oka ke? bola malá! Všetci muži sú ur?ite rovnakí! Podarí sa raz Emme nanovo veri? mužskému pokoleniu?