Matúš a Šimon sedeli pri mne z oboch strán a Bartolomej spal opretý o Matúšovo rameno. Šimon pozrel na Bartolomeja: „Už zasa spí. Ako to robí? Dokáže hocikde spa?!“
„Je dobré, že môže by? plný pokoja, aj ke? je okolo ve?a rušivých vecí,“ povedal som.
„Pane, kiežby mohol by? plný pokoja niekde inde,“ povedal Matúš. „Je ve?mi ?ažký.“ Usmial som sa, podišiel som k Bartolomejovi a zodvihol som ho z Matúšovho pleca. Hlavu som mu položil na deku, ktorú som predtým poskladal.
Matúš si vystrel rameno. „?akujem Ti, Pane. Už ma za?alo bolie?.“
Pozrel som sa na Bartolomeja. Spal ako bábätko a nebral oh?ad na okolie. Ke? som pozeral na jeho tvár, videl som mnohých, pre ktorých bude spánok ?ažký; mnohých, ktorí nebudú môc? odpo?íva?; mnohých, ktorým život nebude prináša? pokoj. Pozeral som sa a chcel som, aby všetci žili v pokoji, tak ako Bartolomej.
„Pane, ako to robí?“ spýtal sa Šimon. „Ako môže to?ko spa? a tak zdravo?“
„Spí tak pretože má pokoj v srdci. Málo?o ho znepokojuje a neprechováva žiaden hnev ani odpor. Všetko prenecháva Bohu, a tak má pokoj; pokoj, ktorý prináša jas do jeho života; pokoj, ktorý upokojuje jeho srdce a pokoj, ktorý u?ah?uje jeho duši. Ne?udo, že Bartolomej spí tak dobre. Och, kiežby všetci mohli by? ako on,“ povedal som.