Výmenný bannerový systém. V prípade, že u nás uvidíte nevhodnú reklamu, kontaktujte nás.
RECENZIE
Napísal/a: Ji?í Za?ovi? Hodnotenie: z 5 hviezdičiek 13 February, 2013
Starší brat v nás
Ani to nie je ?ažké predstavi? si, že v každom v nás sa skrýva kus staršieho brata. Málokto nemá skúsenos? s mladším bratom, s tým nehodným, ?o si vyžiadal svoj podiel na dedi?stve, prehýril ho a ke? už nemal na?isto ni?, vrátil sa kajúcne domov. A mal š?astie, že nestretol nás, starších bratov.
Takto si v sebe nesieme zatrpknutos? a pocit krivdy, ktorej sa na nás dopustili najbližší. Na nás, ?o všetko robíme najlepšie, ako vieme, dodržiavame príkazy a pravidlá a dokonca sme aj po ruke, ak nás niekto potrebuje. Nikdy sme nežiadali svoj podiel z dedi?stva, bola by nám hanba nie?o také vôbec nahlas vyslovi?. Pritom vidíme a vieme, že to urobil ten, aj ten, aj stovky iných, nehodných... ale my, jediní spravodliví, si to nakoniec odská?eme. A naozaj nerozumieme, pre?o sa otec raduje, ke? sa vráti jeho márnotratné die?a a našu službu a obetu berie ako samozrejmos?...
Neal Lozano sa vo svojej knihe Návrat staršieho brata pozrel bližšie práve na syndróm toho staršieho, spravodlivého a poriadok ctiaceho brata. Syna, ktorý vie, že si má cti? aj svojho otca a sväti? nede?u. Syna, ktorý na svojich plecia potichu, útrpne nesie ?archu všetkých neuznaných a zenuznaných starších bratov.
Autor však neprišiel s didaktickým výkladom, nepriniesol ani metodickú príru?ku, ako sa vymani? zo zajatia pozície staršieho brata. Nemá ani žiadny jednoduchý a rýchly návod. Má však príklad, má svoj život a život komunity, pri zrode ktorej stál. Otvorene o svojich skúsenostiach píše a pomedzi riadky sa pýta a jeho otázky sú ?oraz nástoj?ivejšie.
Ke? som sa pred nieko?kými rokmi ocitol opä? v kostole (pravdaže, nejaká rekrea?ná polno?ná alebo povinné jazdy po?as dovoleniek, ur?ené však prevažne na obdivovanie architektúry a umenia tu boli vždy), bolo to preto, že som chcel so svojou budúcou manželkou preži? celý de?, nielen pár chví? na vopred dohodnutom rande. Pozeral som sa na ?u, ako sa modlí a sám som mechanicky opakoval všetky úkony. Ve? som mal za sebou nieko?ko rokov miništrovania, pä? rokov chodenia na náboženstvo, dve babky, ktoré ma radi videli v kostole... a to sa na ?loveka nalepí a nedá sa zabudnú?. Akurát že to všetko k?zalo po povrchu, ni? sa ma nedotklo, bral som to naozaj ako sú?as? folklóru a myslel som si, že predsa nebude problém, žena bude chodi? do kostola, ja, ak sa mi bude chcie?, pôjdem s ?ou, ale ak nie, budem sa venova? trebárs príprave nede?ného obeda. Až kým som si po modlitbe Baránok Boží zasa k?akol a chystal sa poveda?: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ Nie, nezazneli fanfáry, ani sa vzduch okolo m?a nesfarbil dokonca ani svetlo na m?a nezostúpilo. Ale ?osi sa ma dotklo. Akoby som prvýkrát pochopil, ?o som vlastne povedal.
Po nejakom ?ase ?alšieho k?zania po povrchu, hoci som už za?al navštevova? bohoslužby a hoci sme aj neboli spolu, nevynechal som nede?nú omšu, prišla na rad ?alšia ve?ká skúška. Áno, zmenil sa môj poh?ad. Jedna vec je, že som nikdy nepochyboval o existencii Ježiša Krista, mal som ho však skôr za mýtami kolorovanú skuto?nú postavu, navyše nie vždy najš?astnejšie ospievanú, ?i už v evanjeliách, ?i v iných knihách Biblie. Idey kres?anstva mi boli sympatické a blízke, ?ažko by však niekto mohol poveda? ?osi iné.
Ešte ?osi však chýbalo.
Pred Ve?kono?ným týžd?om som šiel po rokoch prvýkrát na spove?. Nie, nemal som ?ahák, ako sme to kedysi praktizovali, ke? sme drali školské lavice. Bol som presved?ený, že nie je dôležité vedie? presne predpísané ?i odporú?ané formulky, dôležitá je osobná ú?as?. Zarazili ma davy ?udí, ktorí sa šli vyspoveda?. Vystál som si svoju polhodinku, nadýchol sa a vošiel do spovednice. Istý ?as som tento priestor bral ako akúsi telefónnu búdku, v ktorej sa dá rozpráva? s Bohom. K?akol som si a cez mriežky som nevidel dobre do tváre spovedníkovi. To je dobre, myslel som si, ani on ma potom dobre nevidí, takže môžem za?a?. Napriek tomu, ?o si myslím o formulkách, vzal som si jednu ako barli?ku: „Spovedám sa Bohu i vám, duchovný ot?e, že som nebol na spovedi...“ a vypadlo zo m?a to ?íslo. Tridsa? rokov. Možno aj viac. Nadýchol som sa a chcel pokra?ova?, lenže spovedník mi do toho vstúpil a povedal: „Vitaj doma! Celá Cirkev sa raduje, že si sa vrátil!“ A ja som vtedy pocítil, že mám obrovskú rodinu, že môj postoj staršieho brata, moja zatrpknutos? vo?i iným, z môjho poh?adu zvýhodneným bratom, jednoducho môj k?? mi bránili vidie? a chápa?. Odchádzal som zo spovede ?ahký, celý svet sa mi videl jednoduchý a krásny, všetkých som chápal a všetkých som mal rád. Áno, bolo to preto, že ústami toho spovedníka ma oslovil Otec.
A tak sa za?al môj návrat staršieho brata do Otcovho náru?ia. Pripomenula mi to kniha Neala Lozana. Pochopil som, kde je moje miesto v tomto príbehu, pripomenulo mi to Bohom zjavené svetlo, odhalilo úskalia života v legalizme, opä? sa vynorila moja slabos? a sila, sklon k súdeniu a naliehavá potreba u?i? sa milosrdenstvu. Tak, ako som šiel knihou kapitolu za kapitolou, vynárali sa mi okamihy z môjho života, ale odrazu som sa pozeral na životy iných ?udí, mne blízkych, ale aj vzdialených, inak.
Odporú?am všetkým trpiacim starším bratom, aby po tejto knihe siahli. Rovnako je však ur?ená aj ?lenom komunít, môže im pomôc? odhali? zaužívané stereotypy, ktoré odvádzajú svojich ?lenov od podstaty, pre ktorú sa kedysi rozhodli spolo?enstvo založi?.
Oddelenia
