Výmenný bannerový systém. V prípade, že u nás uvidíte nevhodnú reklamu, kontaktujte nás.
RECENZIE
Napísal/a: Marek Vachna Hodnotenie: z 5 hviezdičiek 8 October, 2014
Velmi putava publikacia, zachycujuca zivot a myslienky kard. Martiniho. Ocenujem snahu Trnielli'eho, ktory sa snazil predstavit citatelovi obraz kard. Martiniho v objektivnom svetle, aj ked sam autor uznava, ze sa nevyhne subjektivnemu nazoru na jeho osobu. Slovenskemu citatelovi, ktory nepozna realie doby, v ktorom kardinal zil, a ktore autor casto krat priblizuje menami talianskych politikov a cirkevnych hodnostarov, sa moze zdat miestami nudne, ale na druhej strane to moze oslovit tych, ktori sa vyzivaju v historii. Je samozrejme, ze sa dielo tohto velkeho kardinala nedalo zhutnit do tejto utlej knizocky, autor vsak chcel zachytit najdlozitejsie momenty a prehlasenia, ktore kard. Martiniho charakterizuju a predstavuju jeho velkost v otvorenosti na druheho cloveka. Odporucam vsetkym, ktori chcu poznat blizsie zivot kard. Martiniho, milovnika Biblie a aj tym, ktori sa neboja nechat si vysvetlit, preco bol kard. Martini chapany ako kontroverzny vo svojich nazoroch.
Napísal/a: firma Kumran Hodnotenie: z 5 hviezdičiek 26 August, 2014
Kardinál Martini: milosrdný posluchá? neveriaceho Západu
TORNIELLI, Andrea: Carlo Maria Martini. Prorok dialógu. Bratislava : Redemptoristi, 2014, 224 s.
Na druhé výro?ie smrti známeho milánskeho kardinála Martiniho vydali slovenskí redemptoristi jeho životopis od zru?ného novinára Andreu Tornielliho. Je to biografia zameraná na posolstvo, u?enie, ducha tejto osobnosti. Presne to, ?o potrebujeme ?íta? o ?loveku s nálepkou liberála. Zložíme ju, ?i ponecháme? Možno na posledných stránkach pocítime spolu s kardinálom Camillom Ruinim úžas pred
prorokom, „zamilovaným do Krista, do evanjelia a do Cirkvi, ale aj do každého ?loveka“. Ani nie týžde? po Martiniho smrti to povedal o ?om ten Ruini, ktorý sa chápal ako jeden z vedúcich predstavite?ov jeho „konzervatívneho“ protipólu. Toto zjednodušené a umelé vytváranie konfliktu medzi Martinim a rímskou kúriou, ?i už stál na ?ele Pavol VI., Ján Pavol II. alebo Benedikt XVI., ochudob?ovalo veriacich a svet o plnšie pochopenie jeho poctivého h?adania odpovedí na zásadné potreby sú?asnej Cirkvi i spolo?nosti.
Cirkev pod hrubou vrstvou popola
Poh?ad na stav Cirkvi sa Martinimu podarilo vyjadri? v chyt?avej vete o „200-ro?nom zaostávaní“, ktorá obletela svet. Vyslovil ju tri týždne pred smr?ou vo svojom poslednom interview. Skúsme ju rozmeni?... Martinimu ležala na srdci nová evanjelizácia Západu. Upozor?oval na to, že tradi?ný „?udový étos“, založený na kres?anských hodnotách, sa opotreboval a v civilizácii blahobytu
s problémami imigrácie a terorizmu treba stava? iné základy obrody. Uvedomoval si však, že sa to bude dia? v „nevyhnutnom strete mentalít“ – lebo „niektorí katolíci sú mentálne ešte v roku 1963, niektorí v roku 1940, a ?alší dokonca v minulom storo?í.“ Nová evanjelizácia teda pod?a Martiniho „nie je nostalgickým návratom kultúrnej rovnorodosti a jednomyse?nosti viery, lebo nie je možné zastavi? ?as... Nie je to ani rekatolizácia v tom zmysle, akej sa dnes obávajú protestanti a pravoslávni v Európe.“ ?o teda je? „Jej obsahom je trvalé posolstvo spásy, ni? iné.“ Kardinál Martini vyslovil aj praktické rady, ako 200 rokov spiacu krásavicu zobudi?. Použil pritom rahnerovskú metaforu žeravých uhlíkov pod popolom. „Ja dnes vnímam Cirkev s ve?mi hrubou vrstvou popola nad žeravými uhlíkmi, ?o ma ?asto nap??a pocitom bezmocnosti.“ Ako opä? rozdúcha? ohe? lásky? „V prvom rade musíme h?ada? tie žeravé uhlíky. Kde sú dnes ?udia plní ve?kodušnosti, ako bol milosrdný Samaritán? Kde sú dnes ?udia s vierou, akú mal rímsky stotník? Kde sú nadšenci typu Jána Krstite?a? Kde sú ?udia schopní otvori? sa novým veciam ako svätý Pavol? Kde sú ?udia verní, ako bola Mária Magdaléna? Pápežovi a biskupom radím nájs? dvanás? ?udí na k?ú?ové vedúce miesta, ktorí by boli schopní kona? aj mimo stanovených pravidiel.“
Kritik politickej nestrannosti.
Ak už tu pôsobí arcibiskup diecézy sv. Ambróza, jednej z najvä?ších a najvýznamnejších v Taliansku i vo svete, na slovenského ?itate?a provokatívne, je to len úvodné jemné vrznutie otvárajúceho sa okna. Milánsky arcipastier nastúpil do ?ela zvereného ?udu v roku 1980, ke? Talianov sužoval terorizmus a aj jeho ?akali pravidelné pohreby obetí. V 90. rokoch krajinou otriasala aféra Tangentopoli, ke? sa odhalilo korup?né prehnitie celej politiky, vrátane kres?ansko-demokratickej, stranícka scéna sa rozsypala a vytvorila sa nová. Nehovoriac o za?iatku tisícro?ia, poznamenanom islamským terorizmom... Pri tom všetkom nechal Martini výrazne zaznieva? svoj hlas pastiera a nahlas kritizoval líniu inej ?asti biskupov: „Toto nie je ?as na ?ahostajnos?, ml?anie ani zdržanlivú neutrálnos? alebo rovnaký odstup. Neslobodno si myslie?, že vo vhodnom okamihu si môžeme nezaujato vybra? jedno alebo druhé pod?a výhod, ktoré sa nám ponúkajú. Teraz je ?as, ke? je potrebné rozlíši? morálnu kvalitu nielen v politických rozhodnutiach, ale aj v spôsobe, akým sa prijímajú, a v ponúkanom programe politického konania, ktoré implikujú.“ Na cestách po svetových metropolách dával rozsiahle interviá popredným denníkom. S novinármi celkovo vychádzal ve?mi dobre a na sklonku ú?inkovania v úrade arcibiskupa o nich povedal, že „mu ve?mi pomohli“ a „mal viac dôvodov na rados? z toho, ako sa ho usilovali pochopi?, než na s?ažovanie sa pre nepochopenia a opomenutia“.
Môže vôbec kres?an robi? politiku?
V ?ažkých rokoch aféry Tangentopoli Martini vyslovil zaujímavé úvahy o tom, ?i vôbec možno robi? kres?anskú politiku. Otázku, „?i je naozaj možné, aby sa kres?an zapájal do politiky“, nepovažoval za „abstraktnú a teoretickú“. „Nechýbajú takí, ?o sú presved?ení, že prísnos? morálnych princípov vo všeobecnosti nie je kompatibilná s moderným a realistickým spravovaním moci. Medzi katolíkmi sa nájdu ?udia, ktorí ak teoreticky nepopierajú možnos? pôsobi? v politike ako veriaci, nazdávajú sa, že v aktuálnych podmienkach to nie je možné bez neprijate?ných kompromisov zo strany tých, ktorí chcú naplno ži? evanjelium.“ V tejto situácii Martini vyzval na bdelos? a v pastierskom liste v roku 1992 definoval bdelú spolo?nos? ako „spolo?nos?, ktorá pohotovo zaregistruje znaky vlastného úpadku, ktorá brojí proti korupcii, ktorá sa stavia proti ?ahostajnosti vo?i spolo?nému dobru, ktorá nerezignuje pri zlom fungovaní svojich verejných inštitúcií a nepoddáva sa konaniu umož?ujúcemu triumf tyranov a chytrákov.“ K lepšiemu fungovaniu verejných inštitúcií sa pritom Martini nevyjadroval len teoreticky. Jeho arcidiecézna komisia pripravila napr. dokument O da?ovej politike, ktorý kritizoval nespravodlivos? a neefektívnos? talianskeho fiškálneho systému. Navrhovala zjednodušenie a zjednotenie odvodov, jednotnú sadzbu dane ?i uznanie rodiny ako „ekonomickej referen?nej jednotky platobnej schopnosti“. ?iže, ak sa napr. deti starajú o rodi?ov alebo naopak, musia ma? možnos? odráta? si vynaložené náklady.
Da? za pokoj
Ke? Martini h?adel na vojny a rozvrat sú?asného sveta, upozor?oval na nevyhnutnos? „prebudova? hodnotový rebrí?ek“. Myslel tým odha?ovanie a porazenie zla: „okrem násilia a terorizmu sú
odsúdeniahodné aj skutky nespravodlivosti a potlá?anie ?udskej dôstojnosti“. Vy?ítal svetu, že nie je ochotný zaplati? da? za pokoj. Jeho hodnotu predstavoval slovami evanjelia: „Ak ?a niekto udrie po
pravom líci, nastav mu aj druhé; ak sa niekto s tebou súdi o spodný odev, nechaj mu aj pláš?.“ Martini vysvet?oval, že „odpustenie znamená zrieknu? sa nie?oho, na ?o máme teoreticky právo, a to má
dosah na ob?iansky aj politický život.“
Antikoncepcia, rozvedení, registrované partnerstvá
?alším k?ú?ovým bodom Martiniho u?enia bol postoj cirkvi k ?udskej sexualite a k rodine – vrátane tej „rozšírenej“, ako sa zvyknú ozna?ova? komplikované vz?ahy rozvedených a znovu zosobášených ?udí. O sexualite sa pod?a neho hovorí až prive?a a niekedy by bolo užito?nejšie ml?a?. Martini videl, že „verejná mienka nechápe, akým spôsobom antikoncepcia a používanie prezervatívu ako prevencie šírenia epidémie aidsu sú útokom proti dôstojnosti ?loveka.“ Pripúš?al, že „možno má by? celý tento problém chápaný iná?“. Preto bol Martini kritikom encykliky Pavla VI. Humanae vitae z roku 1968 a obával sa, že tento pápežský dokument, obsahujúci zákaz umelej antikoncepcie, reálne vzdialil „mnohých ?udí od Cirkvi a Cirkev od ?udí“. Martini totiž rozlišoval medzi ideálom a slabos?ou.
Uznával, že je dobré ma? pred sebou žiarivý príklad silných, ale polemizoval s tým, ?i je vhodné robi? z neho normu. Ten istý princíp vz?ahoval aj na postoj Cirkvi k rozvedeným a znovu zosobášeným. Volal po milosrdenstve Cirkvi vo?i nim a po prehodnotení odmietania sviatostí, ktoré by im mali by? posilou v ?ažkom rozpoložení.
Ve?kú citlivos? na prežívanie ?udí v ?ažkej situácii cíti? aj v Martiniho postoji vo?i homosexuálom. Prejavoval ochotu vcíti? sa do ich potreby pochodova? a aj „extrémnou provokatívnos?ou“ upozor?ova? na svoju existenciu, snažil sa dokonca pochopi? ich rozhodnutie ži? s partnerom rovnakého pohlavia. Tieto jeho postoje sa stup?ovali a na sklonku života sa otvorene vyjadril aj za zváženie ur?itej formy registrovaných zväzkov. Nikdy však neupustil od názoru, že sa tieto vz?ahy nemôžu dosta? na úrove? „ životného modelu vydarenej rodiny“. Podobne, ako sa na ?u nemôžu pozdvihnú? vo?né zväzky. Pretože tie „majú podstatný deficit v rozmere stability a ochoty prija? záväzky, ?o spôsobuje nízku dôveryhodnos? vz?ahu a neistotu o jeho sociálnej úlohe. Je tu riziko, že tieto vz?ahy vo svojej podstate v ur?itom momente nechajú dopadnú? dôsledky svojej nestability a neplnenia záväzkov na spolo?nos?. (...) Samotná Európa sa musí vyjadri? ak nie priamo k exkluzívnosti, tak aspo? k jasnému uprednostneniu rodiny založenej na manželstve.“
Boží muž poslaný k neveriacim
Azda sa netreba ?udova?, že kardinál s takýmito názormi (a to sme ešte nespomenuli jeho ochotu uvažova? aj o revidovaní postoja Cirkvi napr. ku k?azskému celibátu, ku k?azstvu žien alebo k postaveniu pápeža) bol považovaný – ako píše Tornielli – za „najžiarivejšieho predstavite?a ‚liberálneho’ krídla svetového episkopátu“. Novinár však zárove? upozor?uje, že jeho slová sa
rozoberali pod mikroskopom, aj ke? boli parafrázou pápežských dokumentov. Ke? výrazy z encykliky Jána Pavla II. zopakuje kardinál, „ktorého obklopuje pach progresivizmu, majú zrazu revolu?nú príchu?“.Precízna Tornielliho práca s Martiniho pastierskymi listami, príhovormi, rozhovormi, okorenená konkrétnymi reportážnymi svedectvami o niektorých udalostiach, nám dáva príležitos? spozna? Martiniho komplexnejšie. A to predovšetkým ako muža oddaného Božiemu slovu. V stretnutí s Božím slovom prežil v mladosti svoje osobné obrátenie a váše? pre jeho skúmanie pestoval aj ako uznávaný vedec biblista. Svoj druhý domov videl v Jeruzaleme, kde žil utiahnutým životom bádania a rozjímania po odchode z postu arcibiskupa a kde túžil zomrie? a by? pochovaný. Ako o ?om v posolstve pri príležitosti jeho pohrebu napísal Benedikt XVI.: „Bol to Boží muž, ktorý nielen ?ítal Bibliu, ale ju aj nadovšetko miloval; bola pre neho svetlom života, všetko bolo pre neho ‚na vä?šiu Božiu slávu’. Preto bol schopný u?i? veriacich i h?adajúcich pravdu, že jediným slovom, ktoré je hodné po?utia a nasledovania, je slovo Boha, ktoré usmer?uje všetkých na cestu pravdy a lásky. Mal srdce otvorené dokorán a nikdy neodmietal stretnutie a dialóg s ?u?mi, ?ím nasledoval výzvu apoštola Petra, aby sme boli vždy pripravení da? odpove? každému, kto sa pýta na dôvody nádeje, ktorá je v nás.“Benedikt narážal na Martiniho ob?úbené diskusie s ateistami v rámci tzv. Katedry neveriacich, ktorú založil inšpirovaný práve myšlienkami Josepha Ratzingera. Ten sám neskôr ako pápež ustanovil podobnú iniciatívu s názvom Nádvorie pohanov. Aj v?aka tejto otvorenosti po?úva? bytostné otázky neveriacich ostal Carlo Maria Martini v mysliach tých, ktorí ho poznali, jednoduchým a ve?kodušným ?lovekom, ktorý pripravuje cestu Pánovi.
Terézia Ron?áková
Oddelenia
Odporúčame
