Už vyše sto rokov neutíchajú spory o tom, ktorý z románov F.M. Dostojevského je najlepší. Jedni tvrdia, že prvý – Chudobní ?udia, – pretože znamenal novú kvalitu v ruskej literatúre (pod?a Belinského to bol prvý ruský sociálny román); iní sa nazdávajú, že Zápisky z m?tveho domu, pretože sú v nich všetky základné myšlienky a problémy Dostojevského tvorby posibírskeho obdobia; tretí za? ozna?ujú Zlo?in a trest, pretože znamená novú kvalitu v spisovate?ovej tvorbe (prechod od dialogického románu k polyfonickému) a je aj skladobne najucelenejší; štvrtí dokazujú, že Diablom posadnutí, pretože prináša jeho najhlbšie rozvažovanie o ?loveku a svete a piati vyzdvihujú práve Bratov Karamazovovcov, pretože je to posledný román, v ktorom sa ako v oceáne zlievajú všetky témy predchádzajúcich autorových ve?tokových románov.

Tak ako každý z Dostojevského románov, predstavujú aj Bratia Karamazovovci neopakovate?nú myšlienkovú a umeleckú kvalitu, takže z h?adiska jeho stúpencov môže by? najlepší. Ide o to, že tak ako celé jeho dielo, predstavuje ?alší, iný, nový pokus myšlienkovo a umelecky preniknú? k „?loveku ako k tajomstvu, ktoré treba odhali?.“ Tak totiž svoje autorské vyznanie, svoj program, charakterizoval ešte na za?iatku spisovate?skej dráhy on sám. Za toto odha?ovanie ?udského tajomstva platil tým najcennejším – zdravím a životom...