SKUTO?NÝ PRÍBEH O SMRTI A ŽIVOTE.

Išiel som asi osemdesiatkou, pretože som to tam nepoznal. V aute bolo chladno, a tak som mal schúlené ramená. Kvôli vetru sa ?loveku zdalo, že je ešte chladnejšie ako v skuto?nosti. Vytrvalý dáž? sa zmenil na prietrž mra?ien. Kiežby som už bol v Alvine! Asi o 11:45, krátko predtým, ako som mal prejs? východným koncom mosta, ?elne do m?a narazil americký kamión, ke? sa vyhýbal cez stredovú ?iaru.

Zomrel som osemnásteho januára 1989. O nieko?ko minút sa na miesto nehody dostali záchranári. Ke? mi nenahmatali pulz, vyhlásili ma za m?tveho. Prikryli ma plachtou, aby som neupútaval pozornos? okoloidúcich, kým oni budú prezera? zranenia ostatných. Ich prítomnos? som nevnímal,
ani nikoho okolo seba.

Ke? som zomrel, nešiel som cez dlhý, tmavý tunel. Nevnímal som, že by som sa strácal, ani som sa nevracal spä?. Nemal som pocit, že by sa moje telo prenášalo do svetla. Nepo?ul som hlasy, ktoré by na m?a volali ani ni? podobné. Pamätal som si poh?ad na most a na dáž?, a zrazu ma obklopilo svetlo, také žiarivé, že sa to pozemsky nedá pochopi? ani opísa?. Iba takto. A uvedomil som si, že som v nebi.

„Túto knihu mi dal istý môj priate? okolo polnoci. Okolo tretej ráno som ešte ?ítal. Príbeh je vskutku inšpiratívny. Rozširuje poznanie a prináša hrejivý a prirodzený pocit istoty.“ Donald Miller, autor knihy Blue Like Jazz (Smutný ako jazz)